Sny
 

Kráčam spiaci
krajinou krásnych snov.
Obzerajúc sa do strán
kde ju v obrazoch hľadám.

Kto je to ona?
Tá postava či bytosť
s ktorou v snoch
stále trávim noc.

Tá žena s očarujúcimi očami,
ktorým nejde nepodlahnúť.
A do ktorých by som
do konca života hľadieť chcel.
A nie len tak v závoji tmy,
keď je to nehmotný sen.

Vlak

Sadám si do vlaku

z krajiny

tých detských zážitkov

kde tolko rokov rástol som.

A v tom vláčiku

píšem si pár slov

a či i viac viet

s kráskou modrookou.

Vláčik tak nesúrodo

poskakuje a mení smer.

Občas trošku zákerne

mení význam slov.

Tých pár riadkov

stručných a úprimných

radosť mi pôsobí

a ja si tak cestu

zo srdcom tlčúcim

radosťou užívam.

SMSka...

Tvoj príbeh,

tak stručný a kratučký,

mi v tvári

lahký usmev vyčaril.

Aká to zasnenosť?

Čo páli Tvoju mysel?

Otázky hlboké

spánok mi strhali.

Písané slová

tak radosti pôsobia.

Množstvom i krátkou stručnosťou

prímam plný očakávania.

Naša minulosť

Skladám si spomienky
jako rozbité puzzle.
Vyťahujem z pamäti
všetky tie stretnutia.

Keď v Tvoje oči
hľadieť mohol som.

Či v zákutiach
spoločenských podnikov,
či spod zasněžených vrcholkov.
Ba i v tieni skál
alebo pod stromami
hustých lesov.

Krásne však bolo
hladieť Ti do očí
při blízkosti
spoločných telesných dotykov.
Keď teplo našich tiel
vedla seba spánok príímalo.

Asi Raj

Sedím na skale,
kde predtým
časom a časom,
dlhým a pritom tak nenaplneným.

Sedel som s kráskou
a tou si bola Ty.

Tu sme sa kochali
krajinou zvanou Raj.
A my,
snáď že obaja
cítili sme sa tak,
jak tí predtým,
v krajine stvorenej,
zvanej raj.

O sile očí

Tie dva pohľady,
očí rozddielnych.
Nejdú len tak
bez sily roztrhnúť...

Chytám ju za ruku
a tváre k sebe blížia sa-
Tak sa raz stalo
keď prvý krát som ju polúbil.

Tá sila
úžasnej príťažlivosti
čo s prvým okamžikom
bola tak zretelná
Nejde len tak,
do zeme zadupať.

O našich výletoch

Tie zákutia
chladných skál
kde výlety niekoľké
krátke i dlhé....
S osôbkou jemnou
som v radosti odkráčal.

Jej prchavú prítomnosť
vedel som vychutnať
v jej čarovnom pohlade
dušu a sdce som utápal.

Na kolesách s vlastnou silou
rajom sme plávali...
po lesoch šírych
v dvojici len mi - sami dvaja.

Raz a i mnohokrát
chcel by som.
To všetko prežívať
a už nie iba sám.

Drsná pravda

Prehŕňam sa v spomienkach
len tak s prázdnymi rukami.
A cítim v nich
hebkosť Tvojich vlasov.

Prehŕňam sa v spomienkach
len tak svojimi očami.
A vidím v nich
spalujúcu silu Tvojho pohladu.

Ja, hlupák svojich rozhodnutí,
si toľkokrát,
vyčítam plytkosť okamžiku,
keď chlapom mal som byť.

Pár a či moc
štvorlístkov pre šťastie...
Prečo ich silu
nevtiahol som do osudov života.

Života môjho,
tých rokov stratených.
A teraz len tak,
môžem len spomínať.

Pod Ještědom...

Príbeh tak úchvatný
pred pár dňami prežil som.
Pod kopcom špicatým
čo majákom je do dialky.

Viedol som sa
s nežnou ženou,
lesom v tieni stromov,
keď tma ruku načiahla.

Kĺzavými krokmi
cesta viedla v dial.
Strážil som jej fyzičnosť
v krásu zakliatu.

Občas pár dotykov
či bozkov vášnivých.
Plný myšlienok a spomienok
prežíval som sen...

Otcovi a bratom...

Chladný mesiac

díva sa na moju

bledú a smutnú tvár.

On jediný,

spoločník mojich nocí

dlhých a bezsenných.

.

Dívam sa do tmy

na stenu bielu.

Prehŕňam spomienky

z kopy na kopu…

.

Hľadám v nich

chvíľky jasného šťastia.

Chvíľky

s tými čo mal som rád.

.

Osud však chladný

zavrel nám cesty stretnutí.

A oni,

moji blízki…

Už tam ďaleko.

Navždy odišli.

Vrcholky...

Z vrcholkov hôr

dívam sa tak rád,

na ten svet

tam podomnou.

Tak krásne

odtrhnutý od realít

a vlastného trápenia.

Vychutnávam krásu

únavu a vzrušenie.

.

S láskou,

tou k nebetyčným horám,

s tou,

člověk na svet prichádza.

Milujem

Vás hory sveta celého…

A to naveky!

Päť písmen…

Malé čriepky

obyčajných zážitkov

splietajú sa

do dlhých nitiek

a zväzujú

a zväzujú spomienky.

A oni tak jednoducho

vedú ďalej

tým časom

jedného života.

.

Spletené nitky

obyčajných zážitkov

tvoria to úžasné

na obyčajných písmen

len pár snáď- päť,

čo vyslovíš

iba tak jednoducho

ako ŽIVOT…

Otázky...

Vločka za vločkou

padajú na zem.

A tam len

v kaluž premenené…

Stratené vo večnosti

času tak zvláštneho.

A oni sú

už navždy stratené.

Aspoň však

v kolobeh bezpečne

sa naspäť vrátia.

Otázka

a tiež odpovedí pár.

Je to tak vždy?

Kolobeh vločiek

dáva Ti zmysel?

Mne však

mnoho to dáva.

Môžem trošku len

na kolobeh veriť.

Je to kruh,

špirála či večnosť.

Energia

Pár krokov

ja snažím sa urobiť

v tichosti královstva

všemocnej prírody.

.

Pomaly kráčam

a vnímam krásu.

Ten naprostý kľud

a jej silu…

.

Tichý šum

a svit lásky

tak prirodzenej

až zvieracej.

.

Sadám si v tieni

počúvam ticho.

Napĺňam vnútro

energiou priehrštím.

.

A potom návrat

do nekonečných dní stresu…

:o)

Tak stál som

Tak stál som mnoho dní

na brehu rieky osudu.

V sychravom a tmavom

smutnom počasí.

Bez snov, myšlienok

iba tak sám a …

S láskou už tak vzdialenou,

čo som tak miloval.

Prosil som čas plynúci,

nech vráti sa späť…

Však bez odpovedi

stál som ďalej

v sychravom a tmavom

smutnom počasí.

XXX

Horám som svoju dušu dal

Horám raz snáď telo dám.

Srdce to však,

To som dlho ukrýval.

Po mnoho liet

Držal som pod zámkom

Po mnoho liet

Nikomu som nedával.

Však krásna zblúdená tuláčka

Raz v tmavom daždi

Odomkla zámok hrdzavý.

Bol som však šťastný

A bolo toho tak moc.

Však hlúposti priehrštia

Srdce na zámok mi zaviera.

...v čiernom plášti (1997)

Básnik v dlhom čiernom plášti,

v tieni pouličných lámp,

stojí a premýšla,

sníva a túla sa.

On a kolobeh života.

v žilách prúd- snáď radosti.

Unáša dušu v spomienkach.

Mnoho krát bolo tak

revolúcia citov búrala

zbytok chladu rozumu.

A je to tak,

že on je centrum vnútorného vesmíru.

Čo hviezdne hradby ochránia.

usmej sa, zabudni a choď

tam- ďalej

Do života a ... trýznenia.

JA

Zo sna sa prebúdzam,

na ceste života.

Hladám však ciel a

koniec trápenia.

Som ten- asi Nikto.

Prečo? toľko krát pýtam sa.

Kreslím si pár veršov do duše,

válčim so svetom a s osudom.

Chcem svoj sen-

chytiť ho- dotknúť sa rukami.

Prosím Ťa- Osud pomáhaj.

Veď boha snáď už niet.

Idem proti mečom s obnaženou hruďou

tak ako mnohokrát.

vrhám sa do osídiel života.

Omlúvam svoju krutú minulosť.

Keď rán som rozdával.

odpúšťam do krajšej budúcnosti.

Všetky došlé krivdy.

TAK SOM JA.

Tulák...

Život v rukách tuláka

podôb mnoho má.

Však ciest sa mnoho križuje

v srdci- spomienkach.

Beztvárnosť tvárí- minulosť

hlboko ukrytá.

Ten- svet mnoho zabúda.

A odpúšťa

tulákom bez všetkého

a domova.

Čo nesú osud svoj,

v ľahkom srdci- plnom

dobrodružstva a snov bláznivých.

Slnko mnoho- veľa krát

zapadá, pred zrakom tuláka.

Čo nebo uznal za strechu

svojho domova.

Mesiac a plno hviezd

spánok strážia tam

kde tulák usína.

Život

Raz zobudil som sa

zo sna večnosti.

Odkráčať si svoj diel pravdy...

ako dieťa naivný

začal som sa poznávať.

Učiť sa ísť tam

kde krása a zlo spočíva.

Som tak,

ako som sa začal hrať

na život

a na všetky sny.

Ciest plno

ja idem tam.

Kam smerová tabula ukáže.

osudom mojim je

poznávať

poznané. A hladať

nájdené...

A koniec ciest.

Preto stále

idem ďalej...