Zlámaný let...

Za letu za šťastím

slová ma zrazili.

A tak som

v rýchlom páde

stratil z dohladu

dva páry krídiel.

Tých čo tak velmi

zbožňoval som.

A teraz polámaný,

len tak na zemi ležím

a smutný,

s ľútosťou spomínam,

na ten krátky

a úžasný let....

Prebudenie

Zobudil som sa
z tyrkysového sna.
A mal som
tak smutnú kocovinu.

V tom sne
bol som vlastník
dvoch tak úžastných
a mne drahých pokladov.

Žial bol to len
neobyčajný sen.
Čo skončil
krutyým prebudením.

A tie poklady
zostali tam
niekde mimo
tak pre mňa ďaleko.

A mne po tom
krásnom sne
zostali len spomienky
tak neuskutočnené.

Epilog

Na zemi ležia
nitky môjho života.
Tak smutne splitli sa
a konce majú preseknuté..
Čo bolo v nich snov
a lásky zapletenej.

Všetko je tak v ničote
a už len v spomienkach.
Úsmev a i vzdychy milostné,
chvílky všade možne chodené.

Tak už len premýšlam
prečo sily nebolo
povedať všetky trápenia
a hľadať možné riešenia.

Z lásky veď možnosť
zmien je nesmierna.
Žial sily či chute
asi na to nebolo.
Začiatky tak energické,
keď nič nebolo nemožné.
A potom len
mlčanlivé premýšlanie.

Ach, prečo do vnútra
nie je možné spočinúť môj zrak.

A preto...
Život tak smutnú stranu má.
Svet sa rúca pred očami
a ja túto časť
tak nechcene
zo smútkom zavieram.

Mať tú lásku osudovú
a osud sa tak kruto zahral.

Sny
 

Kráčam spiaci
krajinou krásnych snov.
Obzerajúc sa do strán
kde ju v obrazoch hľadám.

Kto je to ona?
Tá postava či bytosť
s ktorou v snoch
stále trávim noc.

Tá žena s očarujúcimi očami,
ktorým nejde nepodlahnúť.
A do ktorých by som
do konca života hľadieť chcel.
A nie len tak v závoji tmy,
keď je to nehmotný sen.

Vlak

Sadám si do vlaku

z krajiny

tých detských zážitkov

kde tolko rokov rástol som.

A v tom vláčiku

píšem si pár slov

a či i viac viet

s kráskou modrookou.

Vláčik tak nesúrodo

poskakuje a mení smer.

Občas trošku zákerne

mení význam slov.

Tých pár riadkov

stručných a úprimných

radosť mi pôsobí

a ja si tak cestu

zo srdcom tlčúcim

radosťou užívam.

SMSka...

Tvoj príbeh,

tak stručný a kratučký,

mi v tvári

lahký usmev vyčaril.

Aká to zasnenosť?

Čo páli Tvoju mysel?

Otázky hlboké

spánok mi strhali.

Písané slová

tak radosti pôsobia.

Množstvom i krátkou stručnosťou

prímam plný očakávania.

Naša minulosť

Skladám si spomienky
jako rozbité puzzle.
Vyťahujem z pamäti
všetky tie stretnutia.

Keď v Tvoje oči
hľadieť mohol som.

Či v zákutiach
spoločenských podnikov,
či spod zasněžených vrcholkov.
Ba i v tieni skál
alebo pod stromami
hustých lesov.

Krásne však bolo
hladieť Ti do očí
při blízkosti
spoločných telesných dotykov.
Keď teplo našich tiel
vedla seba spánok príímalo.

Asi Raj

Sedím na skale,
kde predtým
časom a časom,
dlhým a pritom tak nenaplneným.

Sedel som s kráskou
a tou si bola Ty.

Tu sme sa kochali
krajinou zvanou Raj.
A my,
snáď že obaja
cítili sme sa tak,
jak tí predtým,
v krajine stvorenej,
zvanej raj.

O sile očí

Tie dva pohľady,
očí rozddielnych.
Nejdú len tak
bez sily roztrhnúť...

Chytám ju za ruku
a tváre k sebe blížia sa-
Tak sa raz stalo
keď prvý krát som ju polúbil.

Tá sila
úžasnej príťažlivosti
čo s prvým okamžikom
bola tak zretelná
Nejde len tak,
do zeme zadupať.

O našich výletoch

Tie zákutia
chladných skál
kde výlety niekoľké
krátke i dlhé....
S osôbkou jemnou
som v radosti odkráčal.

Jej prchavú prítomnosť
vedel som vychutnať
v jej čarovnom pohlade
dušu a sdce som utápal.

Na kolesách s vlastnou silou
rajom sme plávali...
po lesoch šírych
v dvojici len mi - sami dvaja.

Raz a i mnohokrát
chcel by som.
To všetko prežívať
a už nie iba sám.

Drsná pravda

Prehŕňam sa v spomienkach
len tak s prázdnymi rukami.
A cítim v nich
hebkosť Tvojich vlasov.

Prehŕňam sa v spomienkach
len tak svojimi očami.
A vidím v nich
spalujúcu silu Tvojho pohladu.

Ja, hlupák svojich rozhodnutí,
si toľkokrát,
vyčítam plytkosť okamžiku,
keď chlapom mal som byť.

Pár a či moc
štvorlístkov pre šťastie...
Prečo ich silu
nevtiahol som do osudov života.

Života môjho,
tých rokov stratených.
A teraz len tak,
môžem len spomínať.

Pod Ještědom...

Príbeh tak úchvatný
pred pár dňami prežil som.
Pod kopcom špicatým
čo majákom je do dialky.

Viedol som sa
s nežnou ženou,
lesom v tieni stromov,
keď tma ruku načiahla.

Kĺzavými krokmi
cesta viedla v dial.
Strážil som jej fyzičnosť
v krásu zakliatu.

Občas pár dotykov
či bozkov vášnivých.
Plný myšlienok a spomienok
prežíval som sen...

Otcovi a bratom...

Chladný mesiac

díva sa na moju

bledú a smutnú tvár.

On jediný,

spoločník mojich nocí

dlhých a bezsenných.

.

Dívam sa do tmy

na stenu bielu.

Prehŕňam spomienky

z kopy na kopu…

.

Hľadám v nich

chvíľky jasného šťastia.

Chvíľky

s tými čo mal som rád.

.

Osud však chladný

zavrel nám cesty stretnutí.

A oni,

moji blízki…

Už tam ďaleko.

Navždy odišli.