Z vrcholkov hôr
dívam sa tak rád,
na ten svet
tam podomnou.
Tak krásne
odtrhnutý od realít
a vlastného trápenia.
Vychutnávam krásu
únavu a vzrušenie.
.
S láskou,
tou k nebetyčným horám,
s tou,
člověk na svet prichádza.
Milujem
Vás hory sveta celého…
A to naveky!
Malé čriepky
obyčajných zážitkov
splietajú sa
do dlhých nitiek
a zväzujú
a zväzujú spomienky.
A oni tak jednoducho
vedú ďalej
tým časom
jedného života.
Spletené nitky
obyčajných zážitkov
tvoria to úžasné
na obyčajných písmen
len pár snáď- päť,
čo vyslovíš
iba tak jednoducho
ako ŽIVOT…
Vločka za vločkou
padajú na zem.
A tam len
v kaluž premenené…
Stratené vo večnosti
času tak zvláštneho.
A oni sú
už navždy stratené.
Aspoň však
v kolobeh bezpečne
sa naspäť vrátia.
Otázka
a tiež odpovedí pár.
Je to tak vždy?
Kolobeh vločiek
dáva Ti zmysel?
Mne však
mnoho to dáva.
Môžem trošku len
na kolobeh veriť.
Je to kruh,
špirála či večnosť.
Pár krokov
ja snažím sa urobiť
v tichosti královstva
všemocnej prírody.
.
Pomaly kráčam
a vnímam krásu.
Ten naprostý kľud
a jej silu…
.
Tichý šum
a svit lásky
tak prirodzenej
až zvieracej.
.
Sadám si v tieni
počúvam ticho.
Napĺňam vnútro
energiou priehrštím.
.
A potom návrat
do nekonečných dní stresu…
:o)
Tak stál som mnoho dní
na brehu rieky osudu.
V sychravom a tmavom
smutnom počasí.
Bez snov, myšlienok
iba tak sám a …
S láskou už tak vzdialenou,
čo som tak miloval.
Prosil som čas plynúci,
nech vráti sa späť…
Však bez odpovedi
stál som ďalej
v sychravom a tmavom
smutnom počasí.
