Horám som svoju dušu dal
Horám raz snáď telo dám.
Srdce to však,
To som dlho ukrýval.
Po mnoho liet
Držal som pod zámkom
Po mnoho liet
Nikomu som nedával.
Však krásna zblúdená tuláčka
Raz v tmavom daždi
Odomkla zámok hrdzavý.
Bol som však šťastný
A bolo toho tak moc.
Však hlúposti priehrštia
Srdce na zámok mi zaviera.
Básnik v dlhom čiernom plášti,
v tieni pouličných lámp,
stojí a premýšla,
sníva a túla sa.
On a kolobeh života.
v žilách prúd- snáď radosti.
Unáša dušu v spomienkach.
Mnoho krát bolo tak
revolúcia citov búrala
zbytok chladu rozumu.
A je to tak,
že on je centrum vnútorného vesmíru.
Čo hviezdne hradby ochránia.
usmej sa, zabudni a choď
tam- ďalej
Do života a ... trýznenia.
Zo sna sa prebúdzam,
na ceste života.
Hladám však ciel a
koniec trápenia.
Som ten- asi Nikto.
Prečo? toľko krát pýtam sa.
Kreslím si pár veršov do duše,
válčim so svetom a s osudom.
Chcem svoj sen-
chytiť ho- dotknúť sa rukami.
Prosím Ťa- Osud pomáhaj.
Veď boha snáď už niet.
Idem proti mečom s obnaženou hruďou
tak ako mnohokrát.
vrhám sa do osídiel života.
Omlúvam svoju krutú minulosť.
Keď rán som rozdával.
odpúšťam do krajšej budúcnosti.
Všetky došlé krivdy.
TAK SOM JA.
Život v rukách tuláka
podôb mnoho má.
Však ciest sa mnoho križuje
v srdci- spomienkach.
Beztvárnosť tvárí- minulosť
hlboko ukrytá.
Ten- svet mnoho zabúda.
A odpúšťa
tulákom bez všetkého
a domova.
Čo nesú osud svoj,
v ľahkom srdci- plnom
dobrodružstva a snov bláznivých.
Slnko mnoho- veľa krát
zapadá, pred zrakom tuláka.
Čo nebo uznal za strechu
svojho domova.
Mesiac a plno hviezd
spánok strážia tam
kde tulák usína.
Raz zobudil som sa
zo sna večnosti.
Odkráčať si svoj diel pravdy...
ako dieťa naivný
začal som sa poznávať.
Učiť sa ísť tam
kde krása a zlo spočíva.
Som tak,
ako som sa začal hrať
na život
a na všetky sny.
Ciest plno
ja idem tam.
Kam smerová tabula ukáže.
osudom mojim je
poznávať
poznané. A hladať
nájdené...
A koniec ciest.
Preto stále
idem ďalej...
Tak prišiel dobrodruh života
o kus ilúzii a či snov,
že dá sa meniť svet.
Ten hnusný bez citov.
V pochmúrnej krajine
preháňa sa víchor spomienok
na život
a tiež krásne chvíle.
Keď všetko
bolo ako šťastný sen.
Ten silný vietor
mnoho toho odkrýva
a ešte viac
pod vrstvu lístia schováva.
Jak ten čas
tak chladne beží.
Do diaľky
zabudnutia.
Prehral som hru
karty boli asi cinknuté.
A pritom
hral som vabank.
Na jednu kartu
vsadil som všetko.
Jak hlupák,
tvrdohlavý.
Pre jedno prianie.
A či som ho chcel?
Len asi príčinu
tých svojich nezmyslov.
Zdôvodnenie
obyčajných hlúpostí.
Prehral som
prehral som všetko čo som mal.
A ďalej strácam
nič už nezostalo.
Predsa však skúšam
hrať o bank so svojou dušou.
